Štefan Jančík (18. 12. 1949) celý svoj profesný život strávil v Slovenskej televízii, najprv ako asistent kamery, potom ako kameraman spravodajstva. Tam musel stvárňovať dianie reálneho sveta. Ale podľa vzoru jeho starších kolegov, ako boli Bohuš Bäuml, Dodo Asványi, či Fero Horváth, sa vždy snažil hľadať v záberoch aj čosi viac – ozvláštniť snímanie sveta originálnou kompozíciou, hľadaním krásy, kreativitou. Túžba po tvorivom uplatnení fantázie a kreativity, ktorá v ňom po mnohé roky zostávala neodkrytá, sa naplno prejavila až keď „zavesil kameru na klinec“. Začal maľovať. Objavil v sebe nielen schopnosť maľby, ale aj schopnosť vidieť tvary a farby na plátne inak, ako bola mnohoročná realita záberov jeho kamery. Objavil v sebe schopnosť preniesť fantáziu a abstrakciu na plátno. V abstraktnej maľbe našiel možnosť, ako sa pohrávať s rôznymi tvarmi, kombinovať farby a vyjadriť tak na plátne, už nie tak, ako v kamere, reálny svet, ale svoj svet fantázie a pocitov, plný novotvarov, farebných odtieňov. Štefan Jančík mal možnosť vystavovať svoje obrazy nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí, jeho tvorbu ocenili v Česku na Ukrajine i v Taliansku.
Kaco Félix, režisér
